Poštový holub je lepší než autocorrect

Channelujem ale karmickú odvetu. Snáď sa v dvadsiatej inkarnácii konečne Pán zmení na švába a ja ho novinami bez mihnutia oka pripučím. Vtedy sa zem znovu vráti do rovnováhy, rastliny začnu rásť rýchlejšie a ľadovce sa konečne prestanú topiť a my nebudeme musieť jazdiť za lyžovačkou dlhých šesť hodín do Tirolska. Kamarát ukázal veštici moju fotku a tá drzaňa povedala: „Ona bude mať vždy problém s mužmi.“

Mňa to vtedy strašne zlomilo a povedala som si, že si to nemôžem pripustiť, a začala som túto vetu ignorovať. Dnes by som jej aj tebe aj sebe chcela povedať: „Hahaha, toto ti teda nevyšlo, ty bosorka!“

Jedného rána som sa zobudila a začala som revať. Bolo mi to podozrivé, pretože všetky elementy (šváby), ktoré mi spôsobili bolesť, som zo života dávno vyhodila. Zomkla ma sebaľútosť a v nej sa viem kúpať tak dlho a intenzívne, až mám na prstoch barančeky. Obliekla som si bundu a vybrala sa na psychohygienickú prechádzku. Mám obrovskú bundu až po členky a neštítim si pod to obliecť čokoľvek, lebo veď prečo nie, keď to nikto neuvidí. Dala som si mikinu s nakresleným Ježišom, ktorý drží nápis: „stále ťa milujem“.

Jednak ma upokojuje to, že ma niekto STÁLE miluje, ale aj oveľa zaujímavejší fakt, že existuje hipstersko-kresťanský e-shop worshipster.sk. Na stránke som si vyberala medzi bielou mikinou s Ježišom „stále ťa miluje“ a medzi čiernou mikinou s Ježišom „najväčšia lovestory“. Ja som samozrejme mala „najväčšiu lovestory“ so švábom, preto bolo rozhodnutie jasné. Kokos, mohla som sa obrátiť na Boha, a nie na najväčšieho idiota v Bratislavskom kraji… Bejbe, niekedy naozaj netreba počúvať intuíciu.

Oblečená v kresťanskom merči a vo svojej teplej duchne som sa rozhodla dať si pár kilometrov okolo Dunaja. V kľude sa prechádzam po hrádzi a snažím sa v hlave si nakopnúť sebavedomie a vieru v lepšie zajtrajšky. Chválim sa za to, že nový rok začal skvele, že sa zdravo stravujem, že si dávam prechádzky, že určite budem robiť prácu, ktorá ma baví, aj keď žiadna nie je v dohľade. 

Míňajú ma ľudia na bicykli, mamičky s kočíkmi a už-už sa mi začal rozbiehať príbeh ďalšej sebaľútosti. Z toho, že ešte nemám dieťa ani len s nikým naplánované, ale hlavne z toho, že stále nemám postavu do cyklistického oblečku. Moju druhú vlnu prerušil čudne vyzerajúci pán na bicykli.

Hovorím si, ktorý príčetný človek si dá na bajk baranicu, veď to sa vôbec nehodí. Chlap v baranici na mňa čumel a ja som čumela na neho späť. Neviem, či to bolo kvôli baranici, svieci, ktorá mu trčala z nosa, alebo len preto, že som súťaživá a v očnej prestrelke nikdy neuhnem pohľadom prvá.

Hľadím si svojho a idem ďalej… Baranica na bicykli sa za mnou otočí a blíži sa ku mne zozadu. To mám za to, že som si želala byť magneticky príťažlivá. Zlato, pozor na to, čo si želáš! Pán v baranici je nebezpečne blízko a ja sa tvárim, že tam nie som. Dialóg prebieha nasledovne:

Baranica: „Slečna, ste to vy?“
Ja (úsečne a prekvapene s existenčnou pauzou): „Áno, som to ja.“
Baranica: „Chodíte sem často?“
Ja (klamem): „Nie.“
Baranica: „Takže toto je náhoda?“
Ja (neveriac na náhody): „Nie.“ Začínam sa trošku báť a vyťahujem telefón z vrecka.

Otvorím Instagram a skrolujem, lebo to je jediné, čo mi v tej chvíli napadlo. Akoby ma obrázky Dary Rollins so psíčkom mali zachrániť pred potenciálnym predátorom. V panike som išla do feedu. Počas toho zisťujem, že bikinové fotky cudzích dievčat na Bali ma nezachránia pred napadnutím a rozhodne nezachraňujú ani môj sebaobraz. V tejto chvíli ti je snáď jasné, že v nebezpečných situáciách pud sebazáchovy „nekikne“. Príkladom toho je môj posledný vzťah a aj táto situácia. Baranica: „Nebojíte sa takto sama?“ Ja mlčím a kráčam. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Spomeniem si na Aristotela a peripatetickú školu a úplne chápem, prečo pri dumaní chodili. Áno, kde nepomôže Dara, tam nastupuje stredoveká filozofia. Kriste, ja som tak nepoužiteľná do praktického života.

Baranica: „Viete, že tu je strašne veľa úchylov?“ Ľavá, pravá, toto je asi moment, keď by si mala začať utekať. Aristoteles pomáha. Baranica: „Aj ja som úchyl.“

Premýšľam nad tým, aké fasa by bolo mať vo vrecku kaser, ale ja ho samozrejme nemám, a tak pripúšťam, že som v riti. Opica s činelkami v mojej hlave začína biť na poplach a ja som sa premenila na kráčajúci kŕč. Trapézy mi stuhli tak, že mi ich nerozmasíruje ani armáda ayurvédskych masérov. Vieš, ja mám silnú energiu, viem rozosmiať miestnosť a zatoxikovať tri, keď sa necítim dobre. Evidentne ma to tentokrát zachránilo.

Baranica sa otáča na bicykli a z toho kŕča tiež zrejme premýšľa nad masážou. Kráčam ďalej a predýchavam, čo sa práve stalo, môj anjel strážny si dáva blanta a rozdáva bonboniéry a popradské kávy všetkým, ktorí prišli na pomoc. Chytím zvláštnu paranoju a celú cestu domov sa obzerám poza plece, či tam ten strašidelný pán náhodou nie je.

Čo som ale videla, boli desiatky žien, ktoré behajú, makajú na lepšom tele a zdravšej psyché, a predstavila som si tohto muža, ktorý nerobí ani jedno z toho a vďaka svojej pokazenej duši chce pokaziť aj ďalšie. Tak som sa rozhodla správať ako správna mileniálka a dala si to na Instagram.

O pár dní nato si ráno nájdem dva neprijaté hovory a jednu správu na WhatsAppe.

Píše Norko.
Kto je Norko?

Idem najskôr do správy a vidím, že mi píše policajt. Policajt sa v správe predstaví a slušne prosí o to, aby som sa ozvala, keď to bude možné. Šípim pikajdy, a teda volám ASAP. Pán P ma oboznamuje s tým, že sa im dostal do povedomia môj príbeh a že či by som bola ochotná opísať všetko, čo sa stalo, prípadne opísať páchateľa. Pýtam sa ho, či majú okrem mojej stopy aj inú stopu alebo aspoň nejaké podozrenie, čo to bolo za čudáka. Trvalo presne tri sekundy a dynamika rozhovoru sa zvrtla. Ja vypočúvateľ, policajt prekvapený poslucháč.

Niekoľkokrát mi do telefónu hovorí, že žiaľ nemôže povedať detaily. Túto vetu šarmantne ignorujem a menej šarmantne tlačím na pílu ďalej. Lebo keď ja zacítim tajomstvo alebo informáciu, ktorú “nemám” vedieť, nie je na svete nič, čo ma láka viac, než to rozlúsknuť. Za každú cenu, hystericky, bez filtra a bez hanby. Nie som manipulatívny typ, nezvyknem sa ani vyhrážať, ale keď niečo POTREBUJEM vedieť, využijem všetky zbrane. Hovorím to stále, mňa tá zvedavosť raz zabije, a to vôbec, ale že vôbec nepreháňam. Zastavilo ma len pozvanie na policajnú stanicu.

Policajta som nevedela dogoogliť, a tak som čakala príjemného boomera, ktorý má omrvinky na uniforme, lebo spapať tri rožky na raňajky, a nenamrviť si na bruško, je veľmi málo pravdepodobné. Opak bol pravdou.

Príde normálne že čávo. Vidno, že posiluje. Je celkom cute, neviem úplne opísať jeho vibe.

Vlastne neviem, či sa mi páči, alebo ma iba baví, že je stredne pekný, ale je taký oficiálny, až ma to celé na moment troška vzruší a začínam sa hanbiť.

Nikto v mojom živote nie je oficiálny, nemám v ňom žiadne autority. Jediná oficialita je mail zo sociálky alebo zdravotky a tie väčšinou do poslednej možnej sekundy ignorujem.

Pýta sa ma, či pôjdeme do kancelárie po schodoch alebo výťahom. "Jasné, že po schodoch," skríknem ako fitneska storočia a beriem aj so svojimi pätnástimi kilami navyše schody po dvoch, lebo prečo sa nezadýchať hneď pri treťom vykročení. Telepaticky prehováram k pľúcam, aby nepišťali. Sadneme si do jeho kancelárie a dúfam, že mi ponúkne vodu. Evidentne to na polícii funguje inak než v bistre. Nikto mi nič neponúkol. Tak som začala ponúkať ja.

Norko je rázny, ale rezervovaný. Ale hlavne má morálny kompas, je predsa policajt, a to je niečo, čo ti po vzťahu s manipulatívnym psychopatom naozaj chýba... Ja som žoviálna a trošku sa aj hanbím. Pozerám na jeho kanceláriu a skenujem všetko, čo tam je. Pýtam sa ho na rôzne policajné techniky, ako je odpočúvanie. Slušne mi povie, že o takých veciach žiaľ nemôže rozprávať.

V mojej hlave si toto prekladám ako flirt a netuším, či flirtujem len ja alebo je to vzájomné. Toto je vždy problém: nikdy neviem rozpoznať, či flirtujem iba ja, alebo je iskrenie vzájomné... poviem ti, je to dar aj prekliatie. Po polhodine v jeho kancelárii už evidentne odbočujem od témy a pýtam sa na jeho vystavené medaily... som neistá, lebo neviem, či je to vhodné... snažím sa ale z posledných síl.

Musíme sa rozlúčiť, lebo jemu došli otázky a mne došli medaily, na ktoré by som sa opýtala. Nechcem, aby to skončilo. Nebol by toto najlepší príbeh lásky? Nebol by toto živý príklad príslovia: "Všetko zlé je na niečo dobré."? Bolo by to dokonalé.

Opúšťam policajnú stanicu. Nekráčam, lietam. Nikdy by som nepovedala, že človek v Petržalke môže byť šťastný… ale môže. Mám jeho WhatsApp a mám novonadobudnutú odvahu z eufórie. Chcem s ním byť v kontakte.

Eva, buď odvážna. Urob prvý krok. Vieš predsa, aké je ťažké nájsť muža s morálnym kompasom a dobrou postavou.

Napísala som…
Neprečítal...
Ľutujem, že som napísala…
Už dve minúty, a stále neotvoril správu…
Idem sa hodiť z mosta…
To je hanba…
Vymažem správu…
Vymažem konverzáciu a zabudnem na to…
Evi, toto nie je o tebe...
Odpisuje…
Uuuf, to mi odľahlo...
Je to vzájomné...

Písmenkujeme si už týždeň. Stále si vykáme. Je to hot. Toto budeme rozprávať vnúčatám, keď k nám prídu na chalupu na Záhorie, a budeme navždy ďakovať neznámemu sexuálnemu predátorovi v baranici... taká bola predstava do osudného dňa.

Moja zbrklá správa: Prajem vám krásni deň
On: Krásni???
Ja: Ježiš to bol preklep
On: …seen

Kriste, čo je toto za život, keď ti policajt opravuje gramatiku... Vymazávam konverzáciu, blokujem kontakt, vytesňujem a dúfam v iného muža s dobrou postavou a morálnym kompasom.

Trochu si želám, aby sme boli v roku 1996, kde stačilo trikrát prezvoniť na pevnú linku a hneď si vedel, ktorá bije. Ešte lepšie by bolo vrátiť sa do roku 1896, kde sa posielali listy po holuboch. Lebo vtedy ťa isto tvoj amant nekonfrontoval s pravopisnými chybami hneď. Bol rád, že je rád, a ty si bola rada, že si zohnala holubie pierko na písanie... Moderná doba je prekliatie autocorrect tiež.